Išla som vyberať svadobný dar. Prehrabávala som sa knihami a po hodine som vybrala tie pravé. Priniesla som ich domov a zazvonil mi telefón.
"Začni si vypratávať skrine, v sobotu maľujeme," oznámil mi otec.
"Ale, v sobotu je tá svadba!" zvolala som.
"Nevadí, aj tak by sme to zvládli aj bez teba," povedal a zložil mi. Začala som teda ukladať moje poklady do krabíc, naplnila som nimi plastové bedne a utrela po sebe poličky. Obtrela som sa rukou o hranu a pocítila som menšiu bolesť na prostrednom prste pravej ruky. Zlomila som si necht. Ale nie len tak klasicky- až takmer do polovice bruška a začalo mi to krvácať.
Prst som si zalepila leukoplastom a budem to tak mať aj na svadbe. To sa dá prežiť. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa večer pozrela do zrkadla a zistila som, že môj spálený "ksicht" sa rozhodol, že sa zbaví starej kože. Na čele mám teda fľaky, ktoré sú rôznych farebných odtieňov.
To sa dá prežiť. Vkradnem sa sestre do kozmetickej tašky a použijem jej mejkap a transparentný púder, či čo to je... No a včera, keď som už mala všetky veci zbalené v krabiciach a poukladané v obývačke, rozhodla som sa, že budem dobrá k životnému prostrediu a pôjdem recyklovať plastové fľaše. Hádžem ich do kontajnera, rozmýšľam nad zajtrajšou svadbou a maľovaním, keď tu zrazu priletí osa (ani som si ju nevšimla) a poštípe ma rovno do zápästia.
Kým som prišla domov, ruka mi napuchla na veľkosť členka a musela som zakročiť. Ocot a octanová masť opuch zmiernili, ale ani po sprche sa neviem zbaviť octového obláčika smradu, ktorý si to šinie za mnou.
Do svadby zostáva ešte pár hodín. Som zvedavá, čo sa mi ešte stane. Možno sa mi roztrhá sukňa, vypadajú vlasy alebo napuchne oko. Však čo, známa sa vydával len raz v živote...