Trištvrtehodiny medzi prestávkami jej zrejme pripadajú ako celá večnosť. Ani som sa jej vtedy nedivila, keď si priniesla do svojho stánočka malý televízor s anténou, aby si mohla tieto intervaly krátiť venezuelskými telenovelami z produkcie rôznych slovenských televízií. Občas sme ju vídali, ako pri vykladaní lupienkov a tyčiniek napäto hľadí na obrazovku a drží palce Márii Julii.
Biznis si zabudla predĺžiť a tak musela na pár mesiacov opustiť brány našej školy. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ju v pondelok zbadala opäť vykúkať spoza kovovej predajne. Usmievala sa ako predtým a s láskou podávala deťom lízanky, na ktoré budú mať pekné spomienky. Zarazilo ma však, že pri televízore jej ležalo aj malé strieborné čudo.
Presne tak, pani bufetárka išla s dobou a kúpila si prenosný DVD prehrávač. Neviem ako je na tom súčasná venezuelská produkcia, ale zrejme to nie je ružové. Teta možno len chcela presedlať od zamilovaných mexičanov k akčným Schwarzenegerom. Alebo jednoducho ide s dobou...
Jedno je však isté- pizzové rožky od nej sú stále to najlepšie...